Gazeta Wyborcza: Prezidentka jazdí na bicykli a Cave volá: „Milujem vás!“ Pohoda spája zábavu s hodnotami
Rozsiahlu recenziu Pohody 2022 napísal pre jeden z najvplyvnejších poľských denníkov Gazeta Wyborcza redaktor Jarek Szubrycht. Nižšie si môžete prečítať jej slovenský preklad.
19. júl 2022
Tu nájdete pôvodny článok: https://bit.ly/pohoda-wyborzca-pl
Slovenský festival Pohoda tohto roku oslávil 25. jubileum a patrí medzi najlepšie v regióne. Nie preto, že má pôsobivý hudobný program (aj keď som zažil niekoľko fantastických koncertov), ale preto, že ponúka priestor na zábavu aj na rozhovor.
Míňam veľké pódium, smerujem k priechodu medzi poľom slnečníc a ruským kolesom, a vtom na svojom pleci ucítim niečiu ruku. Niekto známy? Nie, cudzí chlapík, Slovák.
– Usmej sa, vraví.
– Prečo sa neusmievaš?
Zamrzol som, nič som mu na to nevedel povedať, ale začal som nad tým uvažovať, a teraz už poznám odpoveď. Neusmieval som sa, lebo som bol na Pohode príliš krátko. Mal si ma, kamarát, stretnúť v posledný deň!
Ahoj, Slovakia! I fucking love you
Na Pohodu sa mi akosi nikdy nepodarilo dostať, hoci to nemám ďaleko (z Krakova sotva päť hodín autobusom), nie je tam draho (inak povedané, ceny sú podobné ako na poľských festivaloch, teda nižšie ako v západnej Európe) a známi si to pochvaľovali. Mali pravdu. Určite sa sem vrátim.
Vo štvrtok, prvý festivalový deň, nebolo na programe veľa koncertov, zato kvalita prevážila kvantitu. Hviezdou večera bol Nick Cave s vyše dvojhodinovým vystúpením. „Ahoj, Slovakia!“, zvolal do mikrofónu a The Bad Seeds začali hrať „Get Ready for Love“. Presne tak, boli sme pripravení aj na lásku a na jej austrálskeho vyslanca.
Ani on nezaspal na vavrínoch – už po 20 sekundách prvej skladby bol pri ľuďoch na dlhej, no znepokojivo úzkej rampe. Zdravil ich, nechával sa vtiahnuť do davu aj výmen slov. Provokoval a nechával sa vyprovokovať. Niekto naňho zakričal, že ho miluje, a odpoveď znela: „I fucking love you too!“ Niekto iný si zas vyžadoval podpis, na čo sa Cave naježil, že sa predsa na koncerte nebude podpisovať, ale už o chvíľu aj tak hodil podpis do jedného aj druhého zápisníka.
Niekomu sa dokonca podarilo vokalistovi naklonenému nad divákmi nasadiť na hlavu dámsky slamený klobúk, ale to sa mu už nepáčilo. Rovnako ako to, keď sa do jeho vystretej dlane niekto snažil vtlačiť telefón so zapnutým nahrávaním. Cave vytrhol previnilcovi telefón z ruky a hodil ho za všeobecného nadšenia do davu.
Začiatok koncertu bol veľmi dynamický, ale rocková dynamika čoraz častejšie ustupovala ponurým náladám. Medzi inými zazneli skladby „There She Goes, My Beautiful World“, „From Her to Eternity“ a „Jubilee Street“ (zlovestne vyznel verš „when they shut her down the Russians moved in“) až po úchvatné „I Need You“ a „Waiting for You“. Tu už nešlo o koncert, ale o mystérium lásky a smrti celebrované jedným z posledných scénických kaplánov našej generácie. Je skvelé, že je stále medzi nami a že sa mu tak veľmi chce robiť umenie.
Jedným dychom treba dodať, že Cave má vo svojom chráme dôstojného koncelebranta Warrena Ellisa, ktorý má výzor šamana a aj pôsobí, akoby bol v náboženskom tranze. Niekedy spolu tancujú, obvykle sa venujú každý svojmu partu, no aj tak sú prepojení neviditeľným, avšak jasne citeľným putom. Tí dvaja sa naozaj našli!
Cave potešil aj fanúšikov starších albumov v podobe skladieb „Red Right Hand“, „Henry Lee“ (tu Nickovi sekundovala zboristka s krásnym prednesom), „The Mercy Seat“, „City of Refuge“ a „Into My Arms“, ktorú spolu s Caveom na jeho želanie odspievali diváci. Naozaj odspievali – nebolo tu prítomné, pre koncerty občas typické, nadrapovanie sa, ako keby všetci pochopili, že v takej chvíli je to nemiestne.
Po dvoch hodinách aj s prídavkami sa Nick Cave s fanúšikmi rozlúčil skladbou „Ghosteen Speaks“. Opäť zavládla slávnostná a dojímavá nálada, pretože len ťažko sa dalo očakávať, že po tom, čo sme videli a počuli, by malo dôjsť k zmene atmosféry. Samozrejme, mohol by som uviesť dlhý zoznam skladieb, ktoré som chcel počuť, a ktoré Cave toho večera nezaspieval, ale nemám takú potrebu. Tomu koncertu nič nechýbalo a už teraz závidím tým, ktorí v auguste uvidia Cavea na koncertoch v Gliwiciach a Trojmeste (súmestie Gdyňa, Gdaňsk a Sopot pozn. red.).
Tancovačka s hodinou dejepisu
Grandmaster Flash, jeden z priekopníkov hiphopu, vybalil na Pohode tancovačku spojenú s lekciou dejín. Predovšetkým dejín rapu, no nielen neho, pretože šlo o kompletnú prehliadku afroamerickej hudby od Jamesa Browna a Arethy Franklin cez Michaela Jacksona po Pharrella Williamsa, s odbočkami do sveta talentovaných bielych muzikantov.
Napokon, dvakrát zaznel David Bowie, došlo aj na Queen i AC/DC ba dokonca aj „Seven Nation Army“ od The White Stripes. Veľký dojem na mňa spravila Flashova spomienka na zosnulých: púšťal skladby mŕtvych kamarátov a ich tváre sa objavovali na veľkorozmerných obrazovkách. J Dilla, Left Eye, Notorious B.I.G., Guru, Ol' Dirty Bastard, MCA, Tupac… a veľa, veľa ďalších. Zdá sa, že rap skutočne škodí zdraviu a skracuje život
Ďalšiu časť koncertu predstavovala prehliadka New Yorku – na obrazovkách sa objavovali pohľady na jednotlivé štvrte a z reproduktorov zneli hlasy rapperov z ulice. Fantastický koncept, perfektná zábava. Keby bolo na mne, na sety Grandmaster Flasha by som vodil školské zájazdy. Účasť povinná.
Lety do vesmíru a 100 % rock’n’roll
Piatok sa pre mňa začal vystúpením Wolf Alice a bol to príjemný koncert na ktorom som... ostal príliš krátko. Ide o to, že v tom istom čase na inom pódiu hrali The Comet Is Coming. Šiel som sa pozrieť na nich a neľutujem – boli úžasní. Tak som v priebehu jedného týždňa videl druhý koncert Shabaku Hutchingsa po Sons of Kemet na festivale Open’er, a druhýkrát ma dostal.
Keď do popredia vstúpil Danalogue so svojimi klávesmi, vyrazili sme na vzrušujúcu púť do vesmírnych diaľav, z ktorých nás späť na Zem vrátil jedovatý jazzový rave kalený saxofónom Shabaku, pripomínajúcim lodnú sirénu. Mne, ako telom a dušou metalistovi, sa najviac pozdáva práve taký jazz, pri ktorom sa lámu kosti a kypí krv. Tempo záverečnej časti koncertu bolo vyslovene groteskné. Isto šlo o zámer zničiť publikum baviace sa pod pódiom natoľko, aby si nikto nedovolil ani slovkom spomenúť, že to mohla byť väčšia psina.
Po takomto explozívnom zážitku bolo ťažkopádne vystúpenie Injury Reserve vysloveným sklamaním – muzikanti na pódiu pôsobili zmäteným dojmom podobne ako kapela Black Country, New Road. Možno sa doteraz nevedia spamätať z odchodu frontmana Isaaca Wooda. Nehrali zle, ale určite nie na úrovni najlepších kapiel. Mali byť novými, lepšími Arcade Fire, no pripomínali skôr ustatú, príliš nahlas hrajúcu verziu folkovej kapely Stare Dobre Małżeństwo.
Na druhej strane musím pochváliť interpretov Slowthai (dokonca ani „Barbie Girl“ uvedená na konci vystúpenia mi v tom nezabráni), Go_A (títo Ukrajinci odlákali časť publika Floating Points a ani sa nečudujem, lebo som videl oba koncerty) a Yvesa Tumora, ktorý azda najlepším spôsobom preniesol dedičstvo industriálneho rocku do 21. storočia.
Veľmi dobrý koncert odohrali Trupa Trupa – poľská kapela vystupujúca na svetových pódiách. Nemali ľahkú úlohu, lebo časť publika sa stratila v zmenách programu a nevedela, že v danom čase na danom pódiu vôbec niekto hrá (Poliaci hrali namiesto zrušených Shame) a preto úvod koncertu sledovalo len zopár desiatok ľudí. Bolo však milé sledovať, ako skladbu za skladbou dav pod javiskom hustne, pretože tí, ktorí nakukli do stanu, už z neho nevyšli.
Treba povedať, že spomenuté zmeny v programe, náhradné vystúpenia na poslednú chvíľu a ich presuny medzi stagemi sa nedajú považovať za organizačné nedostatky zo strany Pohody, ale za realitu festivalov v čase pandémie. Niektorí hudobníci sa nakazia a tak musia ostať doma (naozaj existujú krajiny, kde sa ľudia ešte stále testujú a dokonca dodržiavajú karanténu. Neuveriteľné, však?), iní jednoducho nepriletia, lebo na letiskách chýba personál prepustený počas lockdownov a veľa letov sa odbavuje na poslednú chvíľu. Spomínam to preto, lebo aj iné festivaly vrátane poľských bojujú s rovnakými problémami a organizátori Pohody si preto zaslúžia ústretovosť. Bol to pre nich mimoriadne ťažký ročník. Všetko malo byť pozitívne, mal to byť čas kompenzácie strát, a namiesto toho prichádzajú nové výzvy.
Hviezdou večera bolo britské kvarteto The Libertines; jedna z tých kapiel, pri ktorej neveríte, že sa ukáže na pódiu, až kým ju na ňom na vlastné oči neuvidíte. Na tlačovej konferencii pred koncertom plnej humoru a trefných, nebanálnych postrehov na tému vlastnej búrlivej minulosti pôsobili dojmom kapely, ktorá vie, prečo to všetko robí. Rovnaký pocit som mal z ich vystúpenia. Bez lacných efektov, bez ohlupovania publika konferencierkou, bez vylomenín, skrátka stopercentný anglický rock’n’roll. Kedysi mali pred sebou veľkú budúcnosť, no šanca im pretiekla medzi prstami a dnes ju už nedokážu dohnať, ale pokiaľ budú písať a hrať skladby, ktoré prinesú toľko isto zábavy ich fanúšikom ako im samým, budem sa na ich koncerty vracať.
Bavte sa za dvoch aj za troch
Väčšina návštevníkov festivalu v sobotu napoludnie ešte dospávala zážitky predošlej noci, no ja som sa už vtedy nachádzal pod hlavným stageom a vychutnával si koncert Luhanskej filharmónie. Ide o hudobníkov, ktorí v roku 2014 ušli pred ruskou agresiou. Nový domov našli v neďalekom Severodonecku, z ktorého vo februári tohto roku museli zase utiecť pred bombardovaním. Momentálne sídlia vo Ľvove a v repertoári majú predovšetkým ukrajinských skladateľov. Návštevníkom Pohody ponúkli prehľad ukrajinskej klasickej hudby. Koncertu predchádzali rozsiahle príhovory. Hovorili hostitelia, hosť z kyjevského festivalu Atlas aj riaditeľ orchestra. Zazneli samé múdre a dôležité slová, no na mňa spravila najväčší dojem vokalistka a rapperka Stasik, ktorá na Slovensko zavítala len nakrátko, pretože sa vracia na front ku Chersonu; je totiž armádnou zdravotníčkou. Hrdlo mala stiahnuté pohnutím a po anglicky hovorila okrem iného aj o tom, že si cení podporu a že je skvelé, že spoznávame ukrajinskú kultúru.
Nakoniec sa však obrátila v ukrajinčine k svojim rodákom: „Teším sa, že tu ste, užívajte si, bavte sa za dvoch aj za troch, lebo nikdy nevieme, kedy sa takto bavíme naposledy. Nasýťte sa radosti a neustále hádžte fotky a videá na Instagram. Tiež sa ich nasýtim, keď si ich budem pozerať v zákope a sama nebudem môcť tancovať...“
Len ťažko sa dalo ubrániť slzám.
Jej indie rap postavený na ťažkých basových linkách miestami prechádzal do spevu na ľudovú nôtu. A medzi jednotlivými skladbami táto nakrátko vystrihaná vojačka v obtiahnutej sukni dlho rozprávala o vojne. O tom, ako na okupovaných územiach chýba voda, o cholere, o znásilňovaní, o mučení. O tom, prečo Ukrajinci radšej zomrú, než by sa mali vzdať.
„Chápeme, že väčšina z nás v tejto vojne zahynie, ale robíme to preto, aby sa naše deti vrátili z posratých ruských sirotincov a žili životy slobodných ľudí“ – to je prehlásenie pred jednou z piesní. „Rusov nenávidím, ale pozrite si na internete zábery ruských miest – nie fotografie Moskvy alebo Petrohradu, ale tých ostatných. Majú tam taký život, že úplne chápem, prečo sú ochotní ísť na Ukrajinu a zhniť v našej zemi, než by mali ostať žiť v tých svojich mestách“ – to je zasa úvod do inej skladby, do „Uspávanky pre nepriateľa“.
Gitarová centrifúga
Bolo veľmi náročné uniesť emocionálny náklad tohto vystúpenia a väčšina návštevníkov sa o to ani nepokúšala. V rovnakom čase na hlavnom stagei vystupovala rovesníčka Stasik – americká songwriterka Snail Mail. S úsmevom spievala o problémoch prvého sveta, jej pekné pesničky zneli nad hlavami pekných ľudí. Neopísateľný kontrast.
V sobotu som si pozrel aj koncerty Molchat Doma (Bielorusi so svojím bezbreho ponurým diskom sú omnoho uveriteľnejší než ktorýkoľvek iný súčasný pohrobok Joy Division), Balming Tiger (mala to byť undergroundová variácia s tematikou k-popu, ale v podstate šlo o veľa kriku pre nič, aj keď divácku atraktívnosť a zápal im nemožno uprieť), Kokoroko (príjemný smoothjazzový soundtrack k západu slnka, avšak málo pútavý a jednoducho príliš nudný na veľké pódium), Bez ladu a skladu (kultová slovenská kapela, ktorej členom je šéf Pohody; zaujímavý koncert, ale asi mi toho veľa ušlo, keďže som nepoznal texty), Hatari (zhýralé antikapitalistické sado-maso disko-elektro, ktoré vošlo do povedomia vďaka Eurovízii; efektné, divácky atraktívne, ale po určitej dobe únavné) a Squid (zahrali oveľa lepšie, než na festivale Primavera, azda neskorší čas vystúpenia a menšie pódium z nich vykresalo viac energie).
Podľa môjho názoru dva najlepšie koncerty posledného dňa tohtoročnej Pohody odohrali Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs a black midi. Tí prví dreli mocné riffy ako od Black Sabbath, mali feeling hodný nástupcov Motörhead a valili sa s hardcoreovou intenzitou – čo z toho sa dá nemilovať? Ďalším tromfom (a možno práve najväčším) tejto kapely je spevák Matthew Baty ktorý, okrem toho, že má v hrdle turbínu, je jedným z najlepších frontmanov, akého som za posledný čas videl. Naboso, v kratučkých kraťasoch a športovom tričku bez rukávov celý koncert predvádzal zábavnú gymnastiku kombinovanú so vzdušným karate a strašil publikum hrozivými grimasami.
Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs Pigs roztočili centrifúgu na pol stanu a dali aj prídavky, údajne po prvý raz vo svojej kariére. Predtým, ako sa dostali na veľké pódiá, boli ako Idles, napriek všetkým štylistickým rozdielom. Sedem prasiatok si teda pripisujem na zoznam mojich obľúbených kapiel.
Rovnako úžasní boli black midi. Už samotný nástup na scénu bol kráľovský: na úvod predstavenie ako pri nástupe boxerského šampióna do ringu, ale namiesto majstra všetkých váhových kategórií prišli traja chlapíci a štvrtý... prifičal na bicykli (žeby ponáška na Judas Priest a Halfordov príjazd na Harley Davidsone?). Ich nový album, ktorý má čoskoro vyjsť, má názov „Hellfire“ a veru nám bolo horúco. Progrock poháňaný thrashmetalovým palivom s postpunkovou nepoddajnosťou. Ako je možné hrať takú komplikovanú hudbu s takou hustotou tónov a zároveň sa tak dobre baviť? Deduško Zappa si kdesi na obláčiku isto spokojne vykrúcal fúzy.
To bol samozrejme len môj prísne osobný výber z festivalu; určite bolo možné spraviť inú selekciu vystúpení, napríklad tanečnejšiu, ale tiež experimentálnejšiu a predovšetkým lokálnejšiu. Slovenskí hudobní patrioti majú na tomto festivale k dispozícii široké spektrum domácich interpretov od mainstreamu po debutantov. Videl som ich len málo a tí, ktorých som videl, ma nie celkom presvedčili. Asi potrebujem sprievodcu slovenskou hudobnou scénou. Azda nabudúce.
Na Slovensku pohoda
Festivaly samozrejme nie sú len o hudbe ale tiež, a možno hlavne, o atmosfére. Prvé prejavy toho, že Pohoda je úplne iný svet, som videl už na trenčianskej stanici pri pohľade na rad ľudí čakajúcich na kyvadlovú autobusovú dopravu na festival. Nuž, bol to taký neobvyklý rad. Nikto sa nestrkal, nikto sa nepredbiehal, nebola potrebná bezpečnostná služba ani nikto, kto by musel dohliadať na poriadok. Všetci jednoducho čakali, kým na nich príde rad a vládla spokojná atmosféra.
Pohoda sa odohráva na letisku ležiacom v údolí medzi dvomi pásmami pohorí a tak je horizont malebne rozmanitý. Letisko je položené na rovnom, obrovskom priestranstve a preto by sa festivalová plocha mohla ľubovoľne rozrastať, ale organizátori sa rozhodli, že predajú 30 tisíc lístkov (tohto roku bolo vypredané) a to stačí. To prináša prospech hlavne návštevníkom, pretože aj keď najväčšie hviezdy dokážu prilákať k hlavnému pódiu veľký dav, človek nemá pocit, že je všade príliš veľa ľudí a ani raz som nemal problém dostať sa na koncert k menšiemu stageu.
Aj stánkov s gastrom je dosť na to, aby dokázali obslúžiť všetkých hladných a smädných účastníkov, a ponuka je naozaj široká – od fast foodov cez regionálne špeciality a vegánsku kuchyňu až po exotické jedlá. S obsluhou sa môžete rozprávať po anglicky, ale nie je to nutné, lebo Slováci rozumejú poľštine a aj my sme boli po niekoľkých pokusoch schopní dorozumieť sa a v každom prípade si objednať, čo sme chceli.
Bezpečnostnú službu takmer nevidno a najmä nie je dôvod, aby zasahovala. Videl som zopár návštevníkov, čo to s alkoholom prehnali, asi aj preto, že aj destiláty je možné konzumovať v celom festivalovom areáli, no nezažil som jedinú situáciu, v ktorej by sa niekto choval agresívne.
Napriek tomu sa všetko nedá vysvetliť slovenskou mentalitou. Poľské festivaly sú zviazané množstvom obmedzení a na ich priebeh musia dohliadať celé armády esbéeskárov, pretože zákon o masových podujatiach je odtrhnutý od reality. Ten nielenže predstavuje výzvu pre organizátorov, ale má tiež za následok, že poľské festivaly nemôžu konkurovať slovenským, českým a maďarským čo sa týka slobodnej a srdečnej atmosféry. A tu už nejde o drobné kultúrne rozdiely, ale o veľký problém týkajúci sa podnikania.
Raj pre deti, potrava pre dušu
Pikniková atmosféra Pohody priam vyzýva k prítomnosti detí. Na žiadnom inom festivale som ich toľko nevidel. Nemyslím tým len mládež, ale tiež bábätká v nosičoch a kočíkoch a škôlkarov, ktorí pobehovali všade tak slobodne, že som občas musel dávať pozor, aby som do nich nevrazil. Je tu pre nich množstvo atrakcií a možností odpočinku s rodičmi vo vyhradenom rodinnom kempe, ktorý je uzavretý pre hlučnejších návštevníkov festivalu.
Pohoda je tiež chytrý festival. Mimohudobný program je v súčasnosti normou až aj na poľských festivaloch, ale také odvážne a vážne debaty som azda ešte nikde nepočul, a to nielen v literárnej kaviarni, ale tiež na stretnutiach organizovaných napríklad miestnymi médiami.
Tu sú témy niektorých z nich: „Ako sme prežili COVID a čo sme mohli robiť lepšie“, „Fyzika cestovania v čase“, „Dezinfo, hoaxy a kyberbezpečnosť“, „Zvládneme hlad a vysoké ceny?”, „Čím sa líši zákulisie festivalu od zákulisia univerzity?“, „Veľké témy v modernej psychiatrii – od psychedelík k transrodovosti“. Samozrejme, nie všetky témy boli smrteľne vážne. Mohli ste sa napríklad zúčastniť diskusie s titulom „Pivo – chlieb náš každodenný“. Taktiež sa odohralo veľa stretnutí týkajúcich sa vojny na Ukrajine a modro-žltý traktor bol hádam najfotografovanejším objektom celého festivalu.
Festival navštívila aj slovenská prezidentka Zuzana Čaputová. Po oficiálnej časti vysadla v letnej sukni a bielych teniskách na bicykel a jazdila po areáli spolu so svojím rovnako svižne pedálujúcim sprievodom. Áno, a mala na tvári široký úsmev.
Festival Pohoda sa uskutočnil 7. – 9. júla v Trenčíne na Slovensku.
