DIY: St. Vincent, Chemical Brothers, Reykjavíkurdætur a ďalší z Pohody vytvorili prekvapivý klenot
Ride, Tune-Yards a Confidence Man boli taktiež medzi čerešničkami uplynulého víkendu. Pohoda Festival sa koná na Slovensku v meste Trenčín. Názov festivalu zhruba znamená čosi ako „pohodlný“ či „spokojný“. Hneď na prvý pohľad sa líši od iných britských a európskych víkendových festivalov, keďže namiesto toho, aby sem natlačili čo možno najväčší počet ľudí, ktorí si prídu pozrieť niektorú z veľkých hviezd sezóny, sa tu dôraz kladie na celkový zážitok ako taký. Pri (vypredanej) kapacite 30000 návštevníkov je na festivale rušno, no nie neúmerne. Celému priestoru dominujú obrovské plochy určené na oddych, popíjanie vína, či na obzretie si rôznych stánkov, diskusií a umeleckých počinov, zatiaľčo hudobné pódiá sú ľahko dostupné a, našťastie, na nich panuje takmer uniformný radostný ruch. Skrátka, po minulovíkendovej katastrofe vo Finsbury Parku je toto miesto vítanou pripomienkou, ako sa festivaly dajú, a ako by sa mali robiť.
13. júl 2018
Lineup sa takisto vymyká z toho, čo tento rok možno zažiť inde v Európe. Samozrejme, veľkosť festivalu sčasti predurčuje, že tu budú o čosi menší (no stále nesmierne lákaví) headlineri, ale i naprieč programom vidno, že Pohoda je skôr naklonená zaujímavejším a avantgardnejším menám (od bývalej producentky vydavateľstva PC Music, v súčasnosti sólo umelkyne SOPHIE, po islandské čisto ženské hiphopové zoskupenie Reykjavíkurdætur) ako štandardnému balíčku indie kapiel. Naozaj. Jediné podania, ktoré nás trošku zmiatli, prichádzajú z britského rohu ihriska v podobe Jamieho Culluma, majstra sentimentálnych piesní, a gýčových Scouting For Girls pre mamičky. Prepáč, Slovensko.
The Chemical Brothers ako headliner otváracieho štvrtka predvádzajú set, ktorý je vizuálne veľkolepý, a takisto je to radosť aj pre uši, čo nám bráni začať víkend zľahka, a tak musíme do toho ísť s plnou vervou hneď od začiatku. Na dav dopadajú lasery, ktoré nemajú konca, zatiaľ čo svetelná projekcia zobrazuje všakovakých robotov. Toto je šou, ktorá vás od začiatku pohltí. Jasné, že možno predpokladať, že vypalováky (‘Galvanise’, ‘Hey Boy Hey Girl’, ‘Block Rockin’ Beats’) sa dostavia na konci, no euforický hedonizmus tiahnuci sa naprieč koncertom vystačí aj na menej známe skladby. Po takmer štvrťstoročí na scéne táto dvojica vie presne, čo robiť v takomto prostredí.
Piatok začína, akoby sa párty ani neskončila, a na scénu prichádza austrálske kvarteto Confidence Man. Na albume kapela znie ako čosi, čo zaručene zaplní tanečný parket – ich tvorbu možno zaradiť niekde medzi hravé bíty Jagwar Ma a sladký pop osemdesiatych rokov v podaní Dee-lite a hitu ‘Groove Is In The Heart’. Na scéne však pôsobia ako dokonalá spievajúca, tancujúca a kostými meniaca festivalová kapela. Zatiaľčo sa počas koncertu vrhajú do zábavnej choreografie (s úplne kamenným výrazom), speváci Janet Planet a Sugar Bones sa v istých momentoch pohybujú po dlážke ako mačky, na publikum striekajú šampanské, chvíľu strávia obzeraním sa v zrkadle alebo bezstarostne krúžia naokolo. Je to smiešne a zároveň fantastické. A zaplnený stan sa toho nemôže nabažiť.
Slovenskí Diego sú pokojnejšou záležitosťou, no ich indie melanchólia pristáva na tej správnej strane deliacej čiary. Na druhú stranu, Jessie Ware musí počas podvečerného setu na druhom pódiu obstáť v boji s ozajstným dažďom (a to s vcelku slušnou dávkou). Keď zoberieme do úvahy predpovede počasia hlásiace silné búrky, má vlastne šťastie. Trocha dažďa stoicizmus publika neoslabí. Napriek tomu, že jej hlasovo impozantné balady z Rádia 2 sú možno až príliš milé na to, aby vzbudili ozajstné nadšenie, na Wareovej ako umelkyni je čosi vrúcne a roztomilé, čím dokáže uspieť.
Späť zo záhrobia, aby kapelu The Stone Roses naučili čo-to o tom, ako sa dať znova dokopy, a zároveň, no veď viete, znieť dobre, Ride sú silným ťahákom tohto večera. Pomáha aj fakt, že zvuk dosahuje hladinu, ktorá im umožňuje preniknúť vám pod kožu, no víriace sa hlukové steny tohto oxfordského zoskupenia znejú veľkolepo tak či tak. „Táto pieseň sa volá „Anglicko vyhrá Svetový pohár“, “ zahlási v istom momente spevák Andy Bell. Samozrejme, že to nie je pravda, no i tak oceňujeme toto gesto.
Na druhej strane areálu sa na čerstvo upraveného a výrazného (aspoň čo do estetiky) Dannyho Browna prichádza pozrieť jeden z najväčších davov, aký na menšej scéne počas víkendu vidíme. Poskakujúc po pódiu prská kúsky z ‘Atrocity Exhibition’ z roku 2016, a pritom má celý dav v hrsti. No a potom nasleduje dnešný headliner St Vincent – pravdepodobne jediná osoba na svete, ktorá môže byť hviezdou festivalu tým, že si ako vizuálne stimuly vyberie premietanie umeleckých videí zobrazujúcich vystúpenia dysmorfických balerín a jahody pokryté mravcami. Celé jej vystúpenie je podobne podivné. Striasa vás z toho, a zároveň je to krásne, znepokojivé aj frajerské. Maskovaní muži, ktorí na ňu v tichosti kladú gitary, ešte viac stmeľujú obraz Annie Clark ako robotického piliera v centre diania. Samozrejme, v samotnom vystúpení je to inak – skladbami ‘Digital Witness’ a ‘Birth In Reverse’ sa presúva ako kráľovná a počas ťažkej skladby ‘New York’ stojí v pokoji v strede pódia. Toto vystúpenie je majstrovské a zároveň neskutočne zvláštne, čiže presne také, aké očakávate od výnimočnej hviezdy.
So sobotou prichádza najväčšie a najradostnejšie odhalenie v podobe islandských Reykjavíkurdætur. Čisto ženská hip-hopová formácia pochádzajúca z hlavného mesta. Sledovať ich je podobné ako po prvýkrát objaviť Spice Girls: oslavná prehliadka radosti dievčenského gangu, ktorá chytí za srdce, k tomu pribalená dávka je-nám-to-jedno prístupu, ktorý by mal slúžiť ako inšpirácia pre mnohých. Pri tom, ako si obvešané zlatými retiazkami menia mikrofóny a bezstarostne tancujú, by pokojne mohli byť druhými v poradí, čo prídu s číslom so šampanským, no sú prvými, čo vyplnia tento klasický prejav hedonizmu čímsi dôležitejším. V kontexte islandskej Slut Walk – každoročnej udalosti určenej na boj proti tomu, aby sa vina pripisovala obetiam – ich živé vystúpenie nám môže pripadať ako euforické a krásne, no zároveň je tu zásadný odkaz na to, že majú právo na to, čo robia. To je to, čo robí túto skupinu veľmi dôležitou.
Sme späť na slnku a tvorba dievčaťa z Croydonu, Jade Bird, sa síce môže zdať ako o čosi jednoduchšia záležitosť, no jej akustické skladby s príchuťou country majú svoju váhu. Je to sčasti aj kvôli tomu, že, Jade Bird je pravdepodobne najoptimistickejší človek, akého sme kedy videli. Sčasti aj preto, lebo disponuje vskutku silným hlasom. No nech sú dôvody akékoľvek, skladby ‘Lottery’ a ‘Furious’ sú silnejšie než by ste čakali.
S pocitom, že sa celý stan rozleje na kolomaž (do pekla, je tu strašné teplo) sledujeme Juhoafričana Nakhaneho, ktorého táto situácia, zdá sa, vôbec neruší. Jeho hudba odkazuje na krehký, no silný pop Perfume Geniusa. Nakhane je fascinujúci umelec, ktorý sa dokáže dostať pod kožu aj tým najväčším tvrďasom.
Naopak, Merrill Garbus alias tune-yards, má za cieľ predviesť o dosť extrovertnejší druh hypnotizmu. Jej výstredný experimentálny tribálny pop je určený na tancovačku a napriek tomu, že sa vo svojej podstate skladá z tých najavantgardnejších ingrediencií, táto kombinácia funguje – skladby ako ‘Heart Attack’ či veľký hit ‘Look At Your Hands’ menia nezvyčajné rytmy a opakujúce sa motívy na nečakané festivalové hymny.
Toto je výborný príklad prekvapivo skvelej festivalovej umelkyne na azda prekvapivo skvelom festivale. Ak Pohoda znamená spokojnosť, my sa veru cítime veľmi v pohode.
Pôvodný článok si môžete prečítať tu: http://diymag.com/2018/07/11/st-vincent-chemical-brothers-reykjavikurdaetur-and-more-make-slovakias-pohoda-festival-a-leftfield-gem