Ďakujeme, Ľuboš, náš milý Tata.
"Budem osobný, ako inak, veď nám zomrel tata. Verím, že jeho synovia Mišo a Martin nemajú problém s tým, že ich otec je aj tatkom mnohých ostatných. Môžu byť na to hrdí.
05. júl 2024
Keď som mal desať rokov, brat Marián ma vzal na prvý ročník Gympelrocku. Tam som zažil zázrak. Keď začali hrať The We, ostal som v úžase, ako sa dá s hudbou hrať – a hneď som vedel, že raz chcem byť na tom pódiu aj ja. A keď som tam o tri roky bol, medzi ľuďmi sa zas ocitli ľudia z tej kapely, už hrajúci ako CHVM. A medzi nimi Ľuboš. Po koncerte prišiel za nami, či by sme si s nimi nezahrali v Drietome. A verte mi, bolo to pre nás viac, ako keby za nami prišli The Rolling Stones a pozvali nás s nimi odohrať štadión vo Wembley. CHVM, trenčianski hrdinovia nás volajú do Drietomy… zázraky sa dejú. To bol začiatok našej spoločnej bratsko-otcovskej cesty. S celým CHVM a zvlášť s ich dušou, Ľubošom Dzúrikom, ktorého som neskôr začal volať Tata.
Roky som si myslel, že ho tak volám len ja. Až sme sa stretli v jednej debate s metalistami z Fyasca a keď mu oni povedali “tata”, všetko sa uzavrelo.
CHVM, Bez ladu a skladu, DKP a všetky podobné obskúrne trenčianske kapely kedysi viedli akúsi umeleckú vojnu s miestnymi metalistami. A zrazu nejaký drsný holobriadok z metalovej kapely vraví môjmu undergroundovému tatkovi tata? Ako krásne to všetko zapadlo do seba. Ľubo Dzúrik ako čarovný dobrodinec pre celú scénu. Tak ako v osemdesiatych rokoch urobil z Trenčína centrum undergroundu, ako vytvoril zo svojej komunity povestný ostrov pozitívnej deviácie a naše mesto dostal na mapu tých najcennejších centier slobody, tak pokračoval ďalej. A všetkými smermi.
Máme jednu výstižnú spoločnú fotku – ako ma Ľuboš drží na rukách. To je jeho podstata: držať ľudí vo svojom okolí na rukách, v náručí, dvíhať ich, pomáhať im. Usmievať sa pri tom. A robil to aj vtedy, keď museli jeho blízki dvíhať jeho.
Toto píšem na trenčianskom letisku. Akurát tu vzniká ďalší rokčník Pohody, festivalu, ktorý Ľuboš podporoval od samého začiatku. Už mnoho rokov nám CHVMisti vytyčujú pôdorys toho dočasného umeleckého mesta. Aké je to symbolické – veď to robil Ľuboš celý život, vytyčoval naše umelecké cesty a robil to s radosťou a vášnivo.
Ľuboško.
Ako spievaš v pesničke Zemeguľa na legendárnej nahrávke Sny v pŕhľave zo živého koncertu CHVM z bratislavského Primafu, v tej najlepšej “live” platni, aká u nás kedy vznikla: “Zemeguľa akosi divne zvrtla, Tvoja osoba sa o ňu škrtla… ocitol si sa v kozme…” Alebo niekde ďalej?
Ale ako to s tatkami je – tých nestratíte, nech sú kdekoľvek, tí sú s vami aj keď sú ďaleko. A preto my tu kráčame ďalej svojou cestou, ale Ty, milý tata, ostávaš kráčať s nami. Veď si nám tú cestu vytýčil.
Ďakujeme za to."
- Mišo Kaščák