Co znamená vésti koně – The Plastic People of the Universe & Filharmonie Brno
Dôležitým rozmerom umenia je sloboda. Nebyť udalostí z novembra 1989, na letisku v Trenčíne by sa namiesto hudobných hviezd dodnes prechádzali iba ľudia v uniformách. 30-te výročie azda najväčšieho medzníka našej histórie si pripomenieme viacerými spôsobmi aj na Pohode 2019. Čo sa týka hudby, pôjde o dva rozličné prístupy, akými sa umelci vyrovnávali s realitou v časoch neslobody. Ten undergroundový predstavujú The Plastic People of the Universe a Filharmónia Brno s projektom „Co znamená vésti koně“. Vyrovnávanie sa humorom predstavuje projekt Bolo nás jedenásť, ktorý bol uvedený naživo v premiére na Pohode 2017. Tentokrát zaznie v doplnenej zostave i s rozšíreným programom.
25. apríl 2019
„Co znamená vésti koně“ – The Plastic People of the Universe a Filharmonie Brno
„Nový Bond?“ spýtal sa Matwe, keď našim office-om znela hudba Plastikov s filharmonikmi. S orchestrom už hrá kadekto, v tomto prípade ide o výnimočne vydarené spojenie, pesničky Plastikov znejú fantasticky, aranžér Michal Nejtek dodal hypnotickým motívom Plastikov nevídanú silu.
„Co znamená vésti koně“ je tretí tematický projekt kapely The Plastic People of The Universe. Hlavsova hudba sa v ňom spája s pôvodnými textami Vratislava Brabenca z rokov 1967 - 1979 i textom Pavla Zajíčka Samson, ktorý duchovne do konceptu projektu zapadá. „Koně“ vznikli v dobe, keď bola kapela zakázaná, hrala cca raz za rok na utajovaných akciách a každý koncert bol premiérou a zároveň derniérou nového programu. Svoje vystúpenia ukrývali napríklad za svadby svojich priateľov a fanúšikov.
Koncert „Co znamená vésti koně“ sa uskutočnil v marci 1981 v Kerharticiach pri Českej Lipe. Vďaka dôkladnému utajeniu ho odohrali bez zásahov represívnych zložiek, no dom, v ktorom sa konal, pár týždňov po akcii vyhorel. Odkaz ŠTB bol jasný – zhorí každý priestor, v ktorom ilegálne vystúpite. Skupina po tejto skúsenosti už vo vtedajšej zostave nič neodohrala a Brabenec po ďalšom nátlaku emigroval. „Kone“ nie sú len vrcholom spolupráce dvojice Hlavsa / Brabenec, ale tiež najodvážnejšou exkurziou do oblastí málo prebádaných rockom. Akoby kapela v najťažšom období svojej existencie (kedy už nemohla verejne ani súkromne hrať) reagovala na situáciu vnútorným exilom a útekom od rockového ducha i rockovej matérie: „Ak nám nedovolíte hrať pesničky, urobíme oratórium.“
The Plastic People of the Universe (PPU) vznikli v roku 1968. Ich tvorba, ovplyvnená v začiatkoch najmä americkými Velvet Underground, Captain Beefheart či Frankom Zappom, sa stala jednou z najoriginálnejších nielen na českej rockovej scéne. Skupina sa nedala prinútiť k ústupkom a kompromisom voči režimu (úrady požadovali úpravu repertoáru, počeštenie názvu či skrátenie vlasov), čo ju pripravilo o nevyhnutnú profesionálnu licenciu. Bez nej nemohli oficiálne hrať, dostávať honorár, bola im odobraná aparatúra a pod.
Systematická perzekúcia kapely vyvrcholila v roku 1976 uväznením niekoľkých jej členov. Skupina opozičných intelektuálov na čele s Václavom Havlom potom zorganizovala na ich podporu a prepustenie kampaň, ktorá vyvrcholila Chartou 77. Rock'n'rollová skupina sa tak stala podnetom k zomknutiu demokratickej opozície všetkých smerov, aké nemalo vo vtedajších komunistických krajinách obdoby. Hudobníci sa zblížili s Václavom Havlom a natočili na jeho chalupe na Hrádečku dve zo svojich poloprofesionálnych ilegálnych nahrávok. Po celý čas si skupina udržiavala jasnú umeleckú víziu a hudobne sa vyvíjala k nezameniteľnému výrazu, ktorý si získal uznanie po celom svete, kam sa ich nahrávky dostávali často mimoriadne komplikovanými cestami.
„Plastici si zachovali po celý čas obdivuhodnú vnútornú slobodu. Mali hudbu radi natoľko, že nerobili žiadne kompromisy. Občas zaznie názor, že v ich prípade „o hudbu nešlo“ – nepoznám na domácej scéne nikoho, komu o hudbu išlo tak ako im, za jej slobodu boli ochotní znášať aj väzenie – napriek tomu si udržali po celý čas nadhľad a sami často odmietajú prílišné chválospevy na svoju adresu. Pritom ak je niekto v našom priestore ukážkou sily umenia, sú to oni. Ak ste im doteraz neprišli na chuť, príďte na ich filharmonický koncert, stojí to za to.“ dodáva Michal Kaščák.