Dlhé spoločné jačanie, sexi kozmické čižmy a pohovka, o ktorej sa spieva – videli sme Wet Leg na Pohode
Ďalší skvelý report o Pohode 2023 napísal redaktor István Balla pre maďarský magazín HVG. Prečítajte si fantastickú recenziu a report.
20. júl 2023
Tristo kilometrov od Budapešti vystúpili Wet Leg, jedna z najsľubnejších stúpajúcich hviezd medzi súčasnými kapelami. Na festivalovom letisku však koncertovali aj Viagra Boys, Suzanne Vega či Sofi Tukker.
Na vytvorenie úderného festivalového programu treba aj trochu šťastia. Preto je dobre, keď majú aspoň jeden-dvaja členovia organizačného tímu „dobré uši“ a sledujú, čo sa deje vo svete popmusic, aby zo začínajúcich ambicióznych kapiel vedeli vybrať tie, ktoré sa oplatí pozvať.
Tieto predpoklady (šťastie a dobré uši) akoby mal najväčší slovenský festival Pohoda v Trenčíne už roky. Tam totiž možno zachytiť umelcov, ktorých sme, povedzme, v Maďarsku ešte vôbec nevideli a ak sme ich náhodou videli, bolo to nanajvýš v menších, niekoľko stomiestnych koncertných sálach. Festival, ktorý denne hostí tridsaťtisíc návštevníkov, nikdy nechcel byť súčasťou súťaže gigastar-headlinerov, kde favorizujú skôr domácich umelcov, navyše Pohoda sa pokúša o skauting medzinárodných noviniek, ktoré v konečnom dôsledku vždy vytvoria pestrú škálu štýlov od produkcie vážnej hudby cez rodinný program až po punk, surové techno a experimentálnu hudbu.
Mimochodom, podujatie sa odohráva na vojenskom letisku, ktoré organizátorovi prenajíma na pár júlových dní slovenské ministerstvo obrany. Priestor môže na prvý pohľad človeka odrádzať: obrovská betónová plocha, na niektorých miestach s trávnikom. Vo chvíli, keď sa tu postavia javiská, stany, či vyhliadkové kolo a letisko sa zaľudní, zaplní bufetmi, stánkami, športoviskami a ihriskami, však vznikne z letiska veľmi priateľské miesto. Dokonca tu niet ani stopy po prachu: vyhradené priestory pre stany sú na trávnatých častiach, všetko ostatné sa odohráva na leteckých pristávacích štartovacích dráhach.
Foto: ŠImon Ďuriančík
Pohoda je medzi veľkými festivalmi malá, medzi malými veľká, ale sama osebe je vyslovene priateľská. Tridsaťtisíc ľudí denne sa na veľkom priestranstve roztrúsi, netreba stáť celé hodiny na jedlo, na pivo (a aké dobré pivo čapujú, viacero druhov!). Obsluhujúci personál je priateľský („a prosím si aj dva úsmevy“ – odpovedá čašníčka na otázku „koľko platím“), obsluha je dobre zorganizovaná (napr. zvlášť sa objednáva, zvlášť platí a zvlášť čapuje).
Ceny nie sú nízke (pivo: 2,90 – 3,20 eur; burgre: 10 – 12 eur), ale dajú sa zniesť, platiť sa dá v hotovosti aj kartou. Re-poháre sú tu skutočne recyklovateľné: ich hodnotu 2 eurá vám na viacerých miestach preplatia.
Popoludní sme vhupli do diania na koncerte Viagra Boys, na pódiu fičalo geniálne punk-disco a pod ním popri drsných chlapíkoch z bezpečnostnej služby ponúkali členovia štábu mladým vyskakujúcim fanúšikom v prvých radoch vodu. Hore potetovaní šalejúci punkeri teatrálne popíjali Absolut vodku, dolu ľud bojoval minerálkou proti pečúcemu slnku a kapitalizmu.
Foto: Ondrej Koščík
Na festivale cítiť, že všetko je vymyslené skutočne tak, aby sa návštevníci cítili dobre. Možno len mobilné toalety a miesta s vodou by mohli mať vyššiu úroveň, ale vcelku sa na infraštruktúru nemožno sťažovať.
Vráťme sa však k hudbe. Tohtoročný najväčší výbuch spôsobilo pozvanie britskej kapely Wet Leg. Predtým sme o tomto duu, ktoré vzniklo v roku 2019, písali aj obšírnejšie. Dve kamarátky milovali chodiť na festivaly, ale keďže vstupné je všade drahé, radšej si založili kapelu, aby mohli takpovediac žúrovať zadarmo. Rhian Teasdale a Hester Chambers sa inak poznali z hudobnej školy na britskom ostrove Wight, takže v jednom z bytov, kde bývali, hneď aj napísali zopár skladieb, napríklad o tom, ako práve vylihujú na pohovke (šezlóne) a nič zvláštne nerobia. Skladbu Chaise Longue neskôr vydali na singli a urobili k nej low budget klip. Niekoľko rádií hneď siahlo po postpunkovej, ale najmä veľmi vtipnej indie-pesničke.
Foto: Ondrej Koščík
Ich majstrovský nápad chodiť zadarmo na festivalové žúry sa objavil v roku 2019, malá platňa v roku 2021, a rok nato už zjavne podpísali zmluvu s Pohodou. Festival v prvých upútavkách na tohtoročný program uvádzal pozíciu vtedy ešte málo známych Wet Leg v rámci popoludňajšieho programu.
V roku 2022 však vyšiel debutový album, ktorý kapelu vystrelil. Získali dve ocenenia Grammy, všimli si ich nielen kritici a publikum, ale aj známe osobnosti z pop-music počnúc Eltonom Johnom až po Pulp, začali vystupovať na najväčších festivaloch. Aj teraz sú na turné s Harrym Stylesom, ale účinkovali už na štadiónoch aj so spomínanými Pulp a nedávno vysvitlo, že známy opus o pohovke zaznie o rok pred koncertom Foo Fighters.
Takto sa Wet Leg, jedna z najsľubnejších začínajúcich kapiel, stala jednou z najvyhľadávanejších a najtrendovejších hudobných hviezd, ktorej doteraz v diároch bolestivo chýbali miesta účinkovania na rôznych miestach vo východnej Európe. „Teasdalky“ sme mohli vidieť iba vo Viedni 8. júla, kde vystúpili ako predkapela Harryho Stylesa (ale koho tu zaujíma Harry Styles, všakže). A práve faktor šťastia bol pravdepodobne potrebný na to, aby mohli vystúpiť na Slovensku, na Pohode v Trenčíne, deň pred viedenským vystúpením. Pred nadšeným a očareným publikom si napokon zažúrovali, a ani náhodou nie v popoludňajšom programe, ale rovno ako headliner.
Foto: Ondrej Koščík
Veľký stage zahriala v piatok popoludní uznávaná slovenská speváčka Jana Kirschner a po nej dala krásny koncert Suzanne Vega. Okrem domáceho huslistu v záskoku (moravský huslista Karol Holas z kapely Čechomor, pozn. prekl.) na ňom účinkoval gitarista Gerry Leonard, ktorý hral medzi inými aj s Davidom Bowiem, Laurie Anderson či Rufusom Wainwrightom. Suzanne Vega pôsobí, akoby sa pri nej zastavil čas, pesničky zaspievala s rovnakou dievčenskou ľahkosťou ako pred tridsiatimi rokmi. Dve z nich venovala ukrajinskému ľudu (mimochodom, celý festival sa hlásil k podpore Ukrajincov: odznela Symfónia pre slobodnú Ukrajinu, konala sa zbierka, rôzne performance, výstavy na túto tému atď.), a dve jej skladby sa niesli aj na vlne „tup-tup-tú-du“. Jednak uviedla Take a Walk On The Wild Side Loua Reeda a jednak, samozrejme, publikom Pohody nemohlo ostať bez Tom´s Diner, čo v tomto hudobnom prevedení znelo veľmi ojedinelo.
Piatkový večer bol teda ozaj babský, o pol desiatej to vrchovato potvrdili už spomínané hostky z ostrova Wight. Na pódium prišli za zvukov Bachovho organu a vstúpili doň s Being in Love, úvodnou skladbou ich albumu.
Rhian Teasdale v plochých kozmických čižmách obrovských rozmerov nasadzovala raz silnú rokenrolovú tvár, inokedy bola zase preľaknutou dievčinkou, ktorá nemôže uveriť tomu, kde sa ocitla, a že niekoľko desiatok tisíc ľudí sem prišlo kvôli nej. Zdalo sa, že sa usmieva rovnako zmätene, ako keď preberala ceny Grammy, alebo keď sa s Eltonom Johnom rozprávala v jeho rozhlasovom programe, pričom v posledných týždňoch už pochodili aj festivaly vo Wembley či v Glastonbury. Pri väčších hudobných vstupoch však vždy rozhodne pristúpila k svojej kamarátke, pôsobiacej oveľa zdržanlivejšie, aby spolu divoko zajasali.
Keďže ide o kapelu s jediným albumom, z ktorého sa už prakticky každá pesnička stala hitom, funguje im to bez chyby, publikum prijme všetko. Navyše z nich vyžaruje chuť hrať, priam to zbožňujú. Mali striktne vyhradenú hodinu (tú všetci umelci na Pohode presne dodržiavali), a bola to hodina koncentrovanej zábavy. „Pártyhudba pre smutných, smutná hudba pre pártytváre“ – napísal o nich ktosi, ale tu sa o „smutnej hudbe“ rozhodne hovoriť nedalo. Ako by mohlo byť smutné niečo, čo na trenčianskom letisku nielenže naštartuje desaťtisíc úsmevov, ale dokáže ich počas jediného obrovského intervalu aj udržať?
Z času na čas Teasdale – lebo v duchu hesla „sorry, že žijem, zbožňujem, keď ma milujú“, je ona absolútnou headlinerkou, sexy divou a frontmankou v jednom – zahlásila, aké je skvelé, že tu môže byť, a potom sa zakaždým pýtala, ako sa cíti publikum, a to isté sa pýtala aj členov svojej kapely.
Pravdaže, každý bol v pohode, takže mohol prísť zlatý klinec koncertného programu Wet Leg (doteraz pre mňa známy iba z nahrávok), skladba Ur Mum s textom, ktorý sa nebojí ani surových nadávok.
Speváčka pred ňou upozorní, že na rad príde aj časť, keď bude počítať s publikom, lebo by chcela počuť „najdlhšie spoločné jačanie na svete“. Želajúc každému „veselé kričanie“ (okej, nepovedala, aby sme si ruky priložili k ústam a urobili lievik) začala spievať. V istom momente hudba stíchla a vtedy to prišlo. Všetci na javisku pobehovali, hádzali sa o zem, triasli hlavami, vrieskali a kričali, publikum tiež, z plného hrdla, bez nádychu. Neviem, či to bolo najdlhšie jačanie na svete, ale určite bolo jedno z najveselších. Po tomto šialenstve sa ešte na javisko vrátila hudba, aby mala pesnička poriadny záver.
Záverečným opusom koncertu bola, pravdaže, Chaise Longue, dnes už svetoznáma skladba o pohovke, keď publikum obvykle na text „excuse me“ zborovo kričí otázku „what?“. A to v Trenčíne vedel úplne každý bez výnimky.
Potom už len zopár „ďakujem“, klaňačka, a saxofónová melódia Careless Whisper od Georgea Michaela neúprosne naznačila záver koncertu.
Foto: Dávid Mariančík
Ani cesta z festivalu nebola jednoduchá, vysvitlo totiž, že na jednom zo stageov vystupuje ešte duo Sofi Tukker (Sophie Hawley-Weld a Tucker Halpern), tak sme si povedali, nakukneme na ich párty, akú sme už, našťastie, v Maďarsku aj viackrát zažili. Nevedno, či bolo viac divákov na nich alebo na Wet Leg, ale v tom stane a na okolí tancovalo hádam celé Slovensko.
Keď sa nám podarilo vyslobodiť aj z tejto masy, ešte raz sme si všetko zhrnuli: potrebujeme na piatok lepší program ako Viagra Boys – Suzanne Vega – Wet Leg – Sofi Tukker?
A bolo preň treba cestovať autom iba pár hodín. Žeby sa čoraz lepšia Pohoda, mimochodom, existujúca už od roku 1997, stala novým festivalom Volt?
---
Titulná foto: Richard Zimmermann