The Libertines na Pohode 2020
"The Libertines sú najmä o výbornej hudbe; bez dvojice Carl Bârat a Pete Doherty by bol svet omnoho chudobnejší. “Práve oni vrátili do britského rokenrolu drsnú a nevyleštenú rebéliu a stiahli so sebou jednu celú generáciu,” napísal The Guardian a mal pravdu." Píše o ďalšom skvelom účinkujúcom Pohody 2020 ich fanúšik Samo Marec. Jeho celý text si môžete prečítať nižšie v tomto článku..
15. december 2019
Začnime slovníkom. Ak si do Gooogle Translate zadáte slovo libertine, ponúkne vám český preklad zpustlík a zároveň sa opýta, či nechcete preklad z francúzštiny. Ak poviete áno, opäť vám ho preloží ako zpustlík. A tak namiesto prekladu použime definíciu.
Slovo libertine označuje človeka, ktorému chýba väčšina mravných princípov a zmysel pre zodpovednosť. Sexuálne zábrany vníma ako nepotrebné alebo obmedzujúce; ignoruje alebo priam opovrhuje vžitými konvenciami a spoločenskými zvyklosťami, ktoré akceptuje väčšina spoločnosti. A to sú vlastne The Libertines v kocke.
Ak si otvoríte Wikipediu, pri hesle The Libertines nájdete tieto kapitoly a v tomto poradí: začiatky, prvý album, problémy. Opäť je to pomerne presné. V diári Cynickej obludy je na začiatku miesto, kam si môžete napísať mená slávnych ľudí, ktorí podľa vás v nadchádzajúcom roku odídu z tohto sveta. Nebudem hovoriť, koho som si tam dal v tomto roku — ostatne, ani jedno meno nevyšlo —, ale Pete Doherty medzi nimi nebol.
Žiada sa povedať, že už nebol.
Dlhé roky sa totiž práve v týchto zoznamoch nachádzal na prvom mieste. A oprávnene. Ak Wikipedia píše o problémoch, myslí tým to, že Pete Doherty bral všetky drogy, ku ktorým sa vedel dostať — a vedel sa dostať ku všetkým. Chvíľu to vyzeralo tak, že to nedotiahne ani do slávneho Klubu 27; bol vďačným objektom britského bulváru, ktorý v zásade len čakal, kedy zomrie. Ako toľkí pred ním.
Okrem toho nadväzoval vzťahy, tiež problematické: s Kate Moss, potom s Amy Winehouse. Prežil ju. Mal detskú tvár a život plný problémov, hral na obrovských pódiách, aj v Bratislave pod Michalskou bránou. Napriek všetkému sa dožil štyridsiatky a dá sa povedať, že je čo oslavovať. Oslávil ju prechádzkou so psami. A to je dobre.
The Libertines by bez Peta Dohertyho neboli, ale Pete Doherty by nebol bez Carla Bârata. Hovorí sa, že ich vzťah sa podobá prvej láske: je plný žiarlivosti a vzájomnej závislosti. O fotografii na obale ich druhého albumu sa pre zmenu hovorí, že je symbolická. Doherty na nej vyzerá prinajmenšom trochu spoločensky unavene, Bârat ho drží ako starší brat, ktorý vie, že ho má chrániť.
Keď druhý album pod názvom The Libertines vyšiel, okamžite sa dostal na prvé miesto hitparády. Libertines totiž stelesňovali všetko to, čo je na britskom zvuku britské. Zneli ako modernejší The Jam, zobrali to lepšie z punku a to kvalitnejšie z popu. Výsledkom bolo čo vlastne? Rokenrol? Garážový? Indie? Asi áno, ale britský.
Jediný problém bol v tom, že to všetko sa stalo v roku 2004. A to je pätnásť rokov. The Libertines boli vlastne dlho nesplneným prísľubom. Klasický kultový status: po prvom albume prišli problémy, druhý ešte nahrali, ale Doherty potom omnoho viac ako stránky hudobných časopisov plnil stránky bulváru.
The Libertines boli totiž vždy najmä o Dohertym, hoci nespravodlivo. Bez Carla Bârata by predsa nikdy neboli tým, čím sú, a druhý album je v prvom rade o ich vzájomnom vzťahu. Obmedziť The Libertines iba na to, že sa ideme pozerať na Peta Dohertyho, je nielen nesprávne, ale aj nepresné.
V roku 2015 vydali tretí album Anthems for Doomed Youth. Od predchádzajúcej nahrávky vtedy prešlo jedenásť rokov, počas ktorých si prežili kadečo. Recenzie boli vospolok nadšené, Evening Standard napísal, že to za tých jedenásť rokov čakania stálo. Nie je to teda tak, že sa ideme pozerať na starých pánov, ktorí majú to najlepšie za sebou.
V prvom rade totiž vôbec nie sú starí, len toho majú za sebou celkom dosť; no a v rade druhom skôr konečne dospeli. Niežeby sa problémy Peta Dohertyho skončili, ale The Libertines sú dnes pravdepodobne v najlepšej forme. To, že prídu do Trenčína, je skvelá správa.
The Libertines sú najmä o výbornej hudbe; bez dvojice Carl Bârat a Pete Doherty by bol svet omnoho chudobnejší. “Práve oni vrátili do britského rokenrolu drsnú a nevyleštenú rebéliu a stiahli so sebou jednu celú generáciu,” napísal The Guardian a mal pravdu.