Recenzia Pohody 2016 na Drowned in Sound
Organizácia je vynikajúca, a pri cene 99 € za trojdňový lístok a viacerých lacných možnostiach cestovania na letisko do Viedne a Bratislavy je prekvapujúce, že sa festival ešte nestal medzi západnými hudobnými fanúšikmi takým presláveným ako Exit alebo Sziget. Keď to porovnám s britskými festivalmi, toto tu je Utópia. Výber jedla sám osebe je úžasný, správanie sa návštevníkov tohto festivalu je jedným z najlepších, aké som kedy videl... Aj takéto slová napísal o Pohode 2016 Derek Robertson z prestížneho hudobného portálu Drowned in Sound. Prečítajte si jeho celú recenziu...
05. august 2016
Pôvodný článok nájdete tu: http://drownedinsound.com/in_depth/4150262-waters-unknown--dis-does-pohoda-2016
Ivan Kozolka si už od prvej noty nevie pomôcť. On vie. Čo začalo ako jemné pohupovanie prechádza do bláznivosti: rozhadzuje rukami a nohami, prudko sa hýbe zo strany na stranu, je to ako hyperaktívne dieťa, ktoré sa predávkovalo Haribom, a na tvári má manický úsmev. Netrvá dlho a kapela si ho všimne, čo vôbec nie je ťažké, keďže meria vyše 190 cm a na hlave má šatku s hviezdami a pruhmi zloženú do čelenky, a pozýva ho na javisko. Za hlasného jasotu tancuje v prednej časti pódia, niekoľkokrát ťukne do cimbalu, a dokonca sa mu podarí aj niekoľko šikovných tónov na klávesoch. Keď si s basákom "ťapne", príde mu, že jeho žabky sú nepotrebné, a odí ich do davu: keď sa tak dobre bavíte, kto už len potrebuje obuv? Po skončení piesne sa vracia späť do davu ľudí, ktorí ho zdravia ako hrdinu vracajúceho sa z vojny, potľapakávajú sa po chrbte a pivo sa leje dole hrdlami. Ivan vyzerá veľmi šťastne. Aj ja sa uškŕňam, pretože som práve zamiloval do slovenského festivalu Pohoda.
---
Aj keď sú len dve hodiny popoludní a asi 29 stupňov, fínski garážoví rockeri Have You Ever Seen The Jane Fonda Aerobic VHS? už stihli pritiahnuť značný a veľmi nadšený dav. Ich nahrávky možno majú chaotické kúzlo s rozmazanými prechodmi, voľným hraním a skreslením, ale sú namakaní a hutní, a svoj set s ľahkosťou zahrajú s presnosťou, ktorá vôbec nezodpovedá ich lenivému vzhľadu. Je to jedna z najlepších vecí, ktoré som za celý víkend zažil a je to typ objavu, ktorý robí tento festival tak zvláštnym: relatívne neznáme kapely mieria omnoho vyššie ako je ich váhová kategória, a získajú si vás. To sa dá povedať o Pohode ako o celku.
Presne to je však mentalita, ktorú sa festival snaží zmeniť, a je to tak správne. Má 20 rokov a doteraz areál trenčianskeho letiska hostil také osobnosti ako Nick Cave, Lou Reed, Pixies, Kraftwerk. V roku 1997 mal iba 140 účastníkov, a teraz ich je 30 000 v jeden deň. Organizácia je vynikajúca, a pri cene 99 € za trojdňový lístok a viacerých lacných možnostiach cestovania na letisko do Viedne a Bratislavy je prekvapujúce, že sa festival ešte nestal medzi západnými hudobnými fanúšikmi takým presláveným ako Exit alebo Sziget. Keď sa prechádzam po areáli a užívam si nádherné júlové slnko, v mysli sa vrátim naspäť k tohtoročnému Glastonburry a jeho bahenným kúpeľom: prečo by si to vôbec niekto radšej vybral toto?
Nikto to nerobí lepšie
Je treba zopakovať, že kontinentálne eventy sú naďalej organizované na takej úrovni, ktorá je nad rámcom toho, čo vedia ponúknuť britskí promotéri a festivaly. Možno je to o záväzku, ktorý uprednostňuje zážitky pred ziskom, alebo možno britskému publiku nevadí, keď ich oberú, ponúknu podpriemernú dopravu a služby. Rozprávam sa s niekoľkými britskými "spolubojovníkmi" a chichúňame sa na predraženom vlažnom ležiaku v plastových pohároch, jedle bez chuti a fantázie a správe, že na T in the Park ukradli celý bankomat. Keď to porovnám, toto tu je Utópia. Výber jedla sám osebe je úžasný: celé pečené kurčatá za 4,50 €, opečené kukuričné klasy a miestne údeniny, nápadité rezancové jedlá, veľké kúsky čerstvej pizze s kvapkajúcim syrom, salámou a zeleninou, a nekonečný výber národných špecialít pozostávajúci z rôzneho duseného mäsa, polievok a hory knedlí. K dispozícii je dokonca aj stánok s ovocím, v ktorom sa predávajú celé melóny, jablká, broskyne a veľa druhov bobuľovín. To všetko je smiešne lacné, podávané skutočne láskavo a s úsmevom. Je veľmi príjemné nevidieť celý víkend takmer žiadne odpadky – každý starostlivo triedi odpad do správneho koša, ktorých sú v celom areáli tisícky.
Je tu aj pozoruhodne málo vyvádzajúcich opitých ľudí, a to aj napriek obrovskému množstvu miestneho ležiaka – aj litrov vína predávaného v jednom stánku – ktoré sa čapuje a pije v každom, okolo ktorého ideme. Popravde správanie sa návštevníkov tohto festivalu je jedným z najlepších, aké som kedy videl, dokonca aj mosh pity a crowd-surfing prebiehajú v poriadku a slušne a riadi ich ochranka a armáda dobrovoľníkov vo farebných vestách, ktorí, ako sa zdá, sa popri tancovaní a rozdávaní vody zadarmo divákom pod pódiom bavia rovnako dobre ako ostatní. Možno je niečo na teórii o správaní sa k návštevníkom festivalov ako k cenným platiacim zákazníkom, kde sa namiesto podráždenia podporuje vzájomná úcta, porozumenie a dobré správanie. Okrem tankerov s pitnou vodou, ktoré stále chodia po areáli, je tu aj niekoľko miest, kde zadarmo poskytnú opaľovací krém s faktorom 30 všetkým, ktorým sa zíde.
Zašlá sláva verzus reputácia
Samotná hudba je zvláštnym mixom. Organizátori mi povedali, že sa riadia vlastným inštinktom a nevenujú príliš veľkú pozornosť tomu, kto je populárny a kto nie, alebo kto vydal album, ktorý chce spropagovať. Keď si čítam line-up, rozhodne to je pravda. Štvrtková noc je pokojná, bežá iba hlavný stage, ale keď porovnáte obe naplánované vystúpenia umelcov Gogol Bordello a PJ Harvey, sú štýlovo tak odlišní, ako sa len dá. „Jedna z výnimočných festivalových kapiel“, zavtipkuje kolega, ktorý sleduje, ako Gogol Bordello hrajú svoje pojašené cigánsko-punkové zábavné vystúpenie a bezpochyby rozvášňujú dav. Ak ste ich ale videli už niekedy predtým, zbadáte, že trochu zostarli: Eugene Hütz bez košele s gitarou prehodenou cez chrbát sa hýbe po javisku ako keby bol zapojený do elektrickej siete a vyzerá ako dementný potomok Franka Zappu, červené víno strieka z fľaše dookola, poje a leje všade, len nie do pohára. Pätnásť rokov je dlhá doba na predvádzanie rovnakého triku a je trochu sklamaním, že kapela neponúka viac pestrosti.
Polly Jean je, ako sa dalo očakávať, oveľa majestátnejšia, ale o nič menej podmanivá. Keď som ju naposledy videl ako headlinerku na Primavera Sound v roku 2011, pri pokuse o obnovu živých záberov a desivej melanchólie albumu Let England Shake používala len čembalo a spoločnosť Johna Parisha; asi netreba hovoriť, že to bolo trochu ploché. Dnes večer tu ale má celú skupinu, vrátane dlhoročného spolupracovníka Micka Harveyho a legendárneho saxofonistu Terryho Edwardsa. Plnší, guľatejší zvuk sedí nielen materiálu z tohtoročného albumu The Hope Six Demolition Project; tóny ‘This Glorious Land’ a ‘The Words That Maketh Murder’ znejú proste vynikajúco. Niekoľko starých hitov pridáva na pocite, že umelec dáva publiku o čosi viac, čo prináša aj plody: potlesk je taký silný, že prídavok proste musí prísť.
Druhá vysoko propagovaná kapela sa objaví až v sobotu a je zvláštnou voľbou vzhľadom k tomu, že obľúbenosť ich tvorby od opojného roku 1997 a albumu Fat Of The Land klesá. The Prodigy budú vždy mať iné pesničky, ale na koncertnej šnúre najväčších hitov je trochu smutné vidieť, ako je Keith Flint každým rokom trochu rozkysnutejší a menej nadšený. Nikoho to ale nezaujíma, lebo všetci sú príliš zaneprázdnení, a keď hovorím všetci, mám na mysli takmer celý festival, pretože taká je masa ľudí pred hlavným stageom, ktorí šalejú pri pesničkách „Breathe“, „Voodoo People“ a „Smack My Bitch Up“. Majú dokonca gule na to, aby preradili „Firestarter“ na začiatok setu, a pesničku naťahujú a prekrúcajú, ale nikomu to príliš nevadí. Myslím, že počas takýchto predĺžených víkendov nevyhnutne musí niekedy show tromfnúť umenie, zas na druhej strane si niektorí z nás pamätajú časy, kedy kapely ako The Prodigy stáli za viec než za miliónom wattov svetelnej šou a nekonečnú recykláciu lepších časov.
Brexit
Samozrejme je jedna téma, ktorá sa nevyhnutne objaví v každej konverzácii, či už sú to fanúšikovia, staff, alebo umelci. Viackrát sa ma ľudia rôznych národností v podstate spýtali: „Ty kokso... čo sa to do riti stalo?“ „Sme Eagulls, z Británie po Brexite“, s plechovým výrazom na tvári povie George Mitchell, frontman kvintetu z Leeds na tlmený jasot. Pomaly tlejúca temnota ich nových vecí znie ako šitá na mieru neistým časom a pomaly upadajúcej krajine. Dokonca ani pálivé slnko nedokáže príliš zamaskovať ich skľúčenú veľkoleposť a ich hodinový set uplynie príliš rýchlo. Neskôr za nimi bežím do zákulisia a rovnako ako mnohí, ani oni tomu nemôžu uveriť. „Ide o to, že kto hlasoval za túto hlúposť?“, pýta sa basgitarista Tom Kelly. „Nepoznáme nikoho takého“.
„Mám pocit, že sa musím za svojich krajanov ospravedlniť, ale my sme hlasovali za zotrvanie!“, hovorí Škótka Anna Meredith pred natrieskaným stanom. „Je iróniou, že sme na Európa Stage-i... ale je to hrozné a je mi to ľúto“. Je v polovici hodinu a pol trvajúceho vystúpenia, o ktorom hovorí, že je to „náš úplne najdlhší set“, ale neprišli by ste na to: len so štyrmi ďalšími hudobníkmi ľahko vytvára uchvacujúcu dramatickosť a fanfáry dychových nástrojov, ktoré nájdete na albume Varmints vydanom tento rok. Svoju túžbu po tom, aby jej hudba zasiahla ľudí fyzicky, kedysi popísala ako „ohromnú“ – dostala sa k tomu sakramentsky blízko aj bez natiahnutia vlastného zvukového systému; jej virtuozita a zameranie na detail, nehovoriac o jej schopnosti používať techniku a hlasitosť, sú veľmi pôsobivé. Dokonca nám ponúkne aj zjednodušený cover „A Little Respect“ od Erasure, evidentne je to jedna z jej obľúbených piesní, ktorý zostane zvláštnym tak akurát.
Savages upustili od takéhoto priameho komentára, ale zas, ani ho netreba, v ich hudbe je aj tak obsiahnutého veľa rozhorčenia a spravodlivého hnevu. Napriek teplu a času sú všetci oblečení v čiernom a Jehnny Beth vyzerá obzvlášť nekompromisne v priliehavom obleku a šialených podpätkoch. Pochodujú cez javisko, ich odvážne, nabité piesne dávajú tušiť mrzutosť. „Sad Person“, „The Answer“, „Slowing Down The World“ znejú ako manifesty za zmenu, nádej, na niečo lepšie. „Je to pre vás, ak máte zlý deň, zlý týždeň, alebo aj desne zlý rok“, hovorí Beth, pričom uvádza „Fuckers“, trefná a na koniec dokonale sa hodiaca poznámka. Beth zo seba opakovane dostáva „Don’t let the fuckers get you down“, mantru pre všetkých, ktorí sa pozerajú na nebezpečný stav sveta a lipnú na poslednej slamke optimizmu. Hodina, ktorú nám darujú, ukazuje, že Savages sú presne tým typom kapely, aký teraz potrebujeme, nekompromisná, vášnivá a zahradzujúca vodopád temných a depresívnych správ, ktoré teraz počujeme takmer každý deň.
Stav modernej indie hudby
Pokušenie festivalov pozvať veľa polotalentovaných, poloznámych indie kapiel či už z minulosti alebo prítomnosti, aby sa vyplnil program, musí byť obrovské: ako inak si vysvetlíte, že niekto ako Kaiser Chiefs hrá toto leto podozrivo blízko mnohých takýchto kapiel? Pohoda, k svojej cti, tento príklad nenasledovala, nenájdete tu žiadnu skladkú indie kapelu. Okrem toho sa zdá, že Slováci sú náročnými a znalými poslucháčmi, aspoň podľa nadšeného prijatia, ktoré prejavili tým kultivovanejším vystúpeniam tohto víkendu.
Poliça pritiahli do stanu X obrovský dav ľudí a hrajú trochu čistejšie, popovejšie skladby z tohtoročného albumu United Crushers spolu s ich osobnejšou, klaustrofóbnou skoršou tvorbou. Dvaja bubeníci rozhodne dávajú koncertu silnú kvalitu, ktorá na nahrávkach nie je zrejmá, a zatiaľ čo rytmická sekcia udržuje groove, skutočnou hviezdou je hlas Channy Leaneagh. Či už je bez filtra, skreslený, alebo nabitý efektmi, nad všetkým sa zdnáša, chvíľami je strašidelný a éterický, inokedy prenikavo krištáľovo čistý.
Škótske duo Honeyblood sú ďalšou skupinou, ktorá na Budiš stage-i vystupuje popoludní na páliacom slnku. Pre skupinky ľudí musí byť ťažké zaplniť tento priestor, ale vyzerá to, že pár ľudí sa v mori čiernej farby cíti dobre. Stina Tweeddale a Cat Myers sa nenechajú rušiť a spustia hlasný set skladieb z debutu nesúceho názov skupiny a nadchádzajúceho albumu Babes Never Die. Ťažkou skúškou všetkých festivalových vystúpení je, ako rýchlo dokáže kapela pritiahnuť ľudí pred pódium. Pri tretej pesničke už veselo tancuje prvých pár radov, vrátane Ivana, a ďalší dlhý potlesk prinúti kapelu vrátiť sa a zahrať ešte jednu poslednú pesničku. „Táto je úplne nová, ale vôbec sme ju neskúšali, tak prepáčte, ak bude o ničom“, hovorí trochu rozpačito StinaTweeddale, ale ospravedlnenie nie je treba. Ako všetko ostatné, je skvelá a presne ten druh živého, neuprataného indie-popu, vďaka ktorému si vyslúžili takú hviezdnu povesť.
The Vaccines sú jedinou kapelou, ktorá prichádza lepšou povesťou, než by si ich nahrávky možno zaslúžili. Zdá sa, že pár ľudí, s ktorými sa rozprávam, sa naozaj teší na to, že uvidia Justina Hayward-Younga a jeho skupinu, ako zahrajú svoje 4-akordový indie, ktoré sa pospevuje v podnikoch, zatiaľ čo niekoľko ďalších má v pláne sa zdržiavať tak ďaleko, ako salen dá. Svoj set skutočne začínajú s chuťou, gitarista Freddie Cowan sa rozplýva, keď poskakuje po javisku, ale ich hudba má jalovú, plochú kvalitu, ktorú nedokáže zamaskovať žiaden objem zakrývania alebo predvádzania. Počas piesne ‘Post Break-Up Sex’, ktorá je ironicky jedným z veselších a lepších momentov, Hayward-Young klesá na kolená vpredu na stage-i a je ťažké rozoznať, či je to pre efekt alebo z čírej nudy. Ako frontman je niečím ako vákuom charizmy, a ako popoludňajší opar unáša preč ich piesne a jeho spev, všimneme si, že presne to isté sa deje aj s niektorými ľuďmi.
Jedným zo spôsobov, ako opísať to, čo Roísín Murphy robila posledných pár rokov, je: „dôsledne pútavá, dobrodružná hudba“. Ďalším spôsobom je podľa jej slov „komplexný pop“. Keď prichádza na hlavný stage, je cítiť veľké očakávania, a skutočne je hodná rýchto prívlastkov, pretože čoho sa nám dostane je všetko len nie nudné. Je podmanivou v pesničkách „Mastermind“, „Ancora Tu“ , či „Exploitation“, ktoré samozrejme dopĺňa šteklivý kúsok „Sing It Back“ a dopomáha jej mnoho rôznych kostýmov, pričom niekedy sa prezlečie aj počas skladby. „Chcem postaviť vežu, priamo tu, vežu, čo bude merať 10 míľ. A nazvem ju Murphy Tower!“ – nadšene zvolá predtým než spustí, áno, „Ten Miles High“. Existuje podozrenie, že jej pomáha skorá popoludňajšia návšteva stanu s občerstvením, ale nepredvídateľná nálada len pridáva na predstavení pop ikony, ktorá obhajuje svoju pozíciu.
Na Jamesovi Blakeovi na Orange Stage zostáva, aby zaujal postavu akéhosi skúseného štátnika a predviedol set hodný jeho povesti, skrátka je epicky brilantný. Na predchádzajúcich festivaloch, kde hral sólo, jeho chladná melanchólia príliš často odplávala do noci, uvoľnená a stratená. Teraz sa však posilnil bubeníkom, klávesákom a gitaristom a neznie inak ako veľkolepo: pomalé, ľadové tempo vo všetkom sa obalí okolo vášho mozgu a jeho hlas zborového speváka preniká cez melanchóliu smutnými refrénmi. Samozrejme sa nám dostane „Wilhelm Scream“ a „Lindisfarne I“ an „II“. Najväčšie ovácie a spev publika sa dostávajú skladbe „Limit To Your Love“ a skladby z The Colour In Anything ukazujú, akým úžasným spevákom a producentom sa stal. „Where you lead me, I will go“ zaspieva za zvuku kvíliaceho klavíra na „Love Me In Whatever Way“. Po týchto strhujúcich 90 minútach je to refrén, na ktorý sa ľahko spomína.
Odvážni si zaslúžia dobrodružstvo
Rovnako ako pri iných festivaloch, k šarmu patrí aj jednoduché potulovanie sa po areáli, keď idete za vlastnými očami a ušami. Do troch dní je narvaných množstvo vecí, a to nielen hudobných eskapád: číta sa tu poézia, prebiehajú remeselné dielne a vedú sa politické diskusie, aj keď väčšina z nich je v slovenčine. „Športová zóna“ sa nachádza hneď vedľa Budiš stage-u, aj keď je trochu sklamaním. Potom je tu pár malých ruských kolies, lezenie po lane výzva nad plytkou vodnou plochou, a čo je najzvláštnejšie, nájdete tu ihrisko na futbal, ktorý sa hrá v bublinách (aj keď sa fronta nikdy nezmenší na rad). Náhodou narazím aj na prerobený dvojposchodový autobus, ktorého horná časť bola upravená na stage a väčšinou sú na ňom Bazzookas, ska-funk-jamová skupina, ktorej sa darí rozoskákať skromný dav na tráve do veselého uvoľnenia.
Visegrad Club je kurióznym miestom, je to v podstate väčšia čierna drevená chata, ktorá od skorého popoludnia do skorého rána hostí všelijakých DJ a experimentálnu hudbu. Párkrát nazriem, aby som videl, čo sa deje, a mojím najväčším prekvapením je Domen Učakar hrajúci neskoro v sobotu popoludní. Slovinec vystupujúci ako Lifecutter nadeľuje tmavé, pomiešané experimentálne drone-techno. Je veľmi hlučný, intenzívny, a keď použije glitch a dunivé spodné basy, je to riadne rušivé. Prechod zo žeravo horúceho slnka do tejto tmavej spotenej krabice je dosť znepokojujúci, čo ešte podčiarkuje to, že značný zástup ľudí fakticky sedí, zdvorilo počúva a popíja nápoje. Niekto dokonca priviedol svojho psa, ktorý tu veselo poskakuje a všetci ho hladkajú a škrabkajú.
Jeden zo setov s najväčšou účasťou, ktoré cez počas celého víkendu vidím, v skutočnosti nie je žiadnym setom, je to skôr masový tradičný slovenský tanec na set cigánskej hudby. Ľudia sa roztrúsili na trávu všade okolo absolútne natrieskaného NAY tanečného domu a dvaja inštruktori na javisku, jedna žena a jeden muž, predvádzajú rôzne pohyby, ktoré sa podozrivo podobajú na skupinový line-dance, zatiaľ čo sa ostatní pokúšajú ich napodobniť. Je očarujúce sledovať niekoľko tisíc ľudí, ako sa zladene hýbu dopredu a dozadu a zo strany na stranu, robia rôzne dokonale načasované výkopy, kroky a otočky. Je jasné, že mnohí majú skúsenosti z praxe. Všetko to trvá asi hodinu a úsmev sa rozprestiera nielen na tvári všetkých účastníkov, ale aj každého, kto sa pristaví a sleduje ich. Je to sladký okamih spoločnej radosti pomedzi šialenstvo.
Skupinou festivalu a autormi jedného z najúžasnejšieho, konfrontačného setu, aký ste kedy chceli vidieť, sú Ho99o9. Nielenže všetkých sfúknu, oni rozpútajú hurikán hluku a šialenstva, ktorý naberie všetkých v počuteľnom okruhu a zrazí ich dole, a o 40 minút neskôr sa ocitnú otlčení, s modrinami, ale nepríčetným úsmevom od ucha k uchu. Na minuloročnom festivale Le Guess Who? boli elektrizujúci, ale teraz sú tak správne necudní. Živý bubeník, ktorý absolútne panuje svojím bicím, pridáva na sile a drive samplov a loopov. Prebehne stage diving, moshpit, fľaše vína putujú dookola, a niekto z tímu kapely oblečený do kombinézy a kukly to všetko natáča na old-schoolový Sony Handycam.
Ich vrčanie, revajúci punk-rap/hardcore industriálny hip-hopový hybrid je sčasti divadlom, sčasti rockovou operou, je to nahnevaná hudba do nahnevaných časov. Snaží sa o postavenie sveta podľa seba, každá omínajúca pesnička je chaosom agresie a jedu, ktorý si násilne vydobýja miesto pre seba, či už ju niekto chce, alebo nie. Táto hudba nie je len pre ľudí utláčaných a zbavených občianskych práv, je to závan čerstvého vzduchu pre každého, kto je nespokojný s neporiadkom, v ktorom práve žijeme. V nedávnom rozhovore povedal Eaddy o svojej fascinácii gore a násilím „Dnešný svet sa nedá obaliť v cukre, je všade okolo nás, či už si to uvedomuješ alebo nie... Je to ozajstný život, čo ťa udiera do posratej tváre“, a je ťažké hádať sa o tom. Prijímajú zaobchádzanie, akého sa im – a všetkým – dostáva, a otočia ho podľa svojho. Sláva Pohode za to, že dala niečomu tak nekompromisnému, ako je toto, na dôležitosti a rešpekte rovnako ako tým, ktorí to očividne hrajú. Sláva aj za to, že dôveruje svojmu publiku.