Drowned in Sound o Pohode 2017: Žiarivý príklad
Prestížny portál Drowned in Sound napísal už skvelé preview na Pohodu 2017. Recenzia Dereka Robertsona po samotnom festivale nám robí ešte väčšiu radosť: „Počas niekoľkých posledných rokov si Pohoda zaslúžene vybudovala neustále rastúcu reputáciu jedného z najlepšie uchovávaných festivalových tajomstiev Európy. Nie je to len úžasnou hodnotou za peniaze, ktorú víkend na tomto mieste ponúka, ani rozmanitým eklektickým programom, ktorý každoročne zaručuje niečo pre každého. Je to tým, že na Pohode je étosom, na ktorý je celé podujatie nasmerované, radosť fanúšikov a zábava. Pohoda zachádza ešte ďalej: tu ste rodina.“
15. august 2017
Asi dvadsať minút po začiatku koncertu estónskej rapovej senzácie Tommyho Casha prichádza moment, ktorý krásne znázorňuje bláznivosť a radosť, ktoré Pohoda vzbudzuje. Dievča pod pódiom oblečené v štandardnej festivalovej uniforme pozostávajúcej z kvetinových šiat, čelenky a trblietok na tvári začalo tancovať, a nad hlavou drží kapustu, na ktorú položilo svoje slnečné okuliare. Tancuje so závratným nadšením, svojho svetlozeleného priateľa v rytme nadvihuje do vzduchu a celkovo sa baví. Je len čosi po jednej hodine popoludní a zamýšľame sa nad tým, či nie je trochu skoro na zeleninové výstrelky. No dievča, podobne ako väčšina okolo sa pohybujúceho davu, má oči čisté a jasné a ulieta si jedine na priateľskosti a eufórii z oddaniu sa hudbe, ďaleko od každodenných starostí.
Počas niekoľkých posledných rokov si Pohoda zaslúžene vybudovala neustále rastúcu reputáciu jedného z najlepšie uchovávaných festivalových tajomstiev Európy. Nie je to len úžasnou hodnotou za peniaze, ktorú víkend na tomto mieste ponúka, ani rozmanitým eklektickým programom, ktorý každoročne zaručuje niečo pre každého. Je to tým, že na Pohode je étosom, na ktorý je celé podujatie nasmerované, radosť fanúšikov a zábava. Nemáte tu pocit, že ste „zákazníkom“ alebo „spotrebiteľom“, alebo že sa tu ženú za ziskom: branding je obmedzený na minimum, festival má len jedného hlavného sponzora a aktívne sa vyhýba väčšej angažovanosti firiem (čo by bolo nepochybne lukratívne). Kapely, fanúšikovia a kolegovia novinári už dávno zistili, ako ďaleko sú európske podujatia ako tento festival v organizácii, šarme a priateľskom prístupe v porovnaní s britskými náprotivkami. Pohoda zachádza ešte ďalej: tu ste rodina.
A keď zaobchádzate s ľuďmi na takejto úrovni rešpektu, stane sa vtipná vec: vrátia vám to. V priebehu troch dní nie sme svedkami žiadneho prípadu agresie, ťažkostí alebo problematického správania a všade, kam ideme, sa obsluha, organizátori a ochranka doširoka usmievajú, sú to ľudia, s ktorými by ste si ťapli, rozdávajú vodu a užívajú si festival s vami. Zločin tu prakticky neexistuje a získate pocit, že všetci sa o seba navzájom starajú, bez ohľadu na to, koľko je hodín. Dokonca aj crowd surfing a moshing sa robia zdvorilým, neohrozujúcim spôsobom, a neznámi ľudia vám radi podržia nápoje, keď sa vydáte na vzdušné dobrodružstvá alebo zasvištíte na zem.
Na tento pocit sa umelci radi napoja. Cash, za ktorým sú len montáže jeho neslávne známych videí, rýchlo privádza poobedňajší dav na ešte vyššiu úroveň delíria a polovica stanu sa pred výskokom pri zmene v hudbe pokrčí v kolenách. Na prázdnom pódiu však pôsobí trochu ako trpaslík a aj keď je jeho energia nezameniteľná, jeho „belošskému rapu“ chýba údernosť. V jednom okamihu vytiahne korok z fľaše šampanského a pokúša sa postriekať zopár prvých radov, no očakávaná spŕška šumivého moku je vlastne iba zopár mokrých kvapiek, čo pôsobí skôr ako nešťastná metafora pre celý jeho set. Ho99o9, autori minuloročnej najbláznivejšieho a najzaujímavejšieho setu, sú opäť na zozname a nemôžem si pomôcť, ale premýšľam o tom, ako by sa postavili k tomu, ako sa k rapu a hip-hopu stavia Cash.
Slnko žiari na modrej oblohe a pri teplotách okolo 28 stupňov má každý deň svoj určitý rytmus. Energia skorého popoludnia ustúpi pred súmrakom letargii popoludňajšieho odpočinku, a s nástupom noci sa zábava prepne o stupeň či tri stupne vyššie. Je odvážne dať takým menám ako je Cash a Princess Nokia tak skorý čas vystúpenia, aj keď vlastne obaja umelci svojím spôsobom nevyužívajú naplnené stany, ktoré ich status prináša. Koala Voice, veselý indický kvartet, si vedú oveľa lepšie aj napriek relatívnej otvorenosti Budiš stageu a aspoň spočiatku prekvapivo riedkemu davu. Ich hodina ubehne rýchlo, hrajú zábavný, bezstarostný indie punk, ktorý je skvele bezstarostný a zároveň dokonale odohratý. Speváčka Manca Trampuš pevne vládne veselým pesničkám a šialené rífy v nich obaľujú chytľavé melódie.
No je to práve Bristolská skupina IDLES, kto sa pozrie na horúce slnko a rozhodne sa bojovať s ohňom tiež ohňom. Koncert otvoria pesničkou „Mother“, je to ich jedovatá hymna odporu voči toryzmu a cez svoj set sa preženú s divokosťou a hnevom, vďaka ktorým o nich právom všade hovoria ako o jednom z najlepších živých vystúpení. „Mother... FUCKER!“, znova a znova zo seba chrlí spevák Joe Talbot, keď sa skupina blíži k drvivému vrcholu, ktorý je vlastne len úvodnou salvou. Spevák pobehuje na pódiu, predbieha sa so stojanom na mikrofón a je ústredným bodom zobrazujúcim spravodlivú zúrivosť kapely: gitarista Mark Bowen niekoľkokrát skončí v publiku a bubeník Jon Beavis zúrivo bije do svojej súpravy. Už len pozerať sa na nich je vyčerpávajúce, každou piesňou stúpa energia a vyvádzanie. Na konci koncertu vyzerá pódium ako vojnová zóna a skupina odchádza spotená a neporazená: jedna z najdôležitejších kapiel roku 2017 si získala ďalších niekoľko tisíc fanúšikov.
Je trochu kruté, že C Duncanov atmosférický, pomalý dreampop musí súťažiť s apatiou sparného neskorého popoludnia. V areáli vidíme veľa ľudí pospávajúcich v tienistých zákutiach alebo inak sa schovávajúcich pred slnkom. Orange stage akoby priťahoval slnko a stáť pred ním stojí príliš veľa síl, preto Duncan nezaslúžene pritiahol jedno z najmenej početných publík celého víkendu. Je to škoda, pretože aj keď je jeho hudba fascinujúca a upokojujúca, vyžaduje si intimitu a tichú úctu, ktorá tu jednoducho nie je možná. On a jeho skupina sú veľkolepí, ale jeho jemné melódie a oduševnené harmónie sa akoby odparovali v horúčave a stúpali nahor, preč od publika.
White Wine sa nedarí omnoho lepšie. Manická partia používa veľké množstvo čierneho humoru a spevák Joe Haege má nečakane krásnu šnúru sebapodceňovania a vtipných poznámok. Nie je mnoho rockových kapiel, ktoré začleňujú fagot do toľkých ich piesní, ale zdá sa, že White Wine sa rozhodli ísť nevychodeným chodníčkom. Haege trávi mnohé z piesní medzi davom, spieva a hrá na marakách. V jednom momente začne búchať čelom v rytme hudby proti ramenu obzvlášť stoického fanúšika, ktorý iba nepohnuto stojí so založenými rukami. Je to milé, a zároveň aj okamih neúmyselnej komédie, keď sa indie šašo pokúša urobiť niečo, hocičo, na boj proti pocitu nehybnosti. Skupina mierne prská tam, kde by mala byť rozpálená do biela, a je to ďalší interpret, ktorého porazili živly.
Ale kto sa o nič nepokúsi, tomu sa nič nepodarí, a Pohode slúži ku cti, že bookuje toľko umelcov, ktorí nasledujú svoje vízie. Miestni hrdinovia The Ills, kapela kdesi medzi vzletným post-rockom Mogwai a veľkoleposťou Explosions In The Sky, dostali priestor počas západu slnka v otvárací večer a nesklamali: sledovať kapelu, ako sa majstrovsky plaví cez ich bohaté more zvukov na pozadí horiacej oranžovej gule nad Bielymi Karpatmi, je hlboký zážitok. Slowdive sú rovnako epickí a dostáva sa im lásky a rešpektu, ktorého sa im nanešťastie v ich rozkvete nedostávalo. Plnosť a vlnenie zvuku gitary znejú majestátne a nádherné kúzlo ich nových kúskov hladko dosadá vedľa tých klasických.
Slaves k sebe pritiahli spravodlivý podiel on-line kritiky, čiastočne pre svoju pokračujúcu obranu svojho mena, ale aj kvôli podozreniu, že nie sú úplne úprimní. Abrazívny, politicky nabitý punk teraz hrajú mnohé kapely, ako napríklad Fat White Family či Sleaford Mods (ktorí sú tu tiež a predvedú typicky minimalistickú, ale nabitú hodinu), a Shame je na čele kapiel hrajúcich spoločensky uvedomelú hudbu. V porovnaní s týmito kapelami vyvstáva otázka: na čo by sa mali hnevať dvaja chlapíci, Laurie a Isaac, z Royal Turnbridge Wells? Vyzerajú asi ako Millwallskí chuligáni okolo roku 1988, ale majú nákazlivý štýl a hudbu, na ktorú jednoducho treba tancovať. Sú ohniví, blízki a osobní a o ich úprimnosti alebo vášni nemožno pochybovať.
Jazz nie je niečo, s čím sa bežne stretnete na moderných festivaloch; okrem niekoľkých špeciálnych udalostí to vyzerá tak, že kapely, ktoré by chceli hrať po Európe, majú obmedzené možnosti. No TaxiWars nie je bežná jazzová kapela. Vedie ju stále žoviálny Tom Barman, frontman dEUS, a skupina hrá istú formu indie jazzu: majú štvorminútové piesne bez zbytočných omáčok, ktoré vnútorným vystavaním pripomínajú rockové piesne. Je to jazz, ale nie taký, aký ho poznáte. Ich nahrávky sú divoké, skvelé veci, ktoré v malých zadymených kluboch privádzajú publikum do vytrženia. Tu na Európa stagei nádherne zaplnia priestor a hrajú dokonale zladení. Saxofonista Robin Verheyen sa prechádza na pódiu a Barman je nabitý energiou ako ešte nikdy. Piesne majú divoký, drsný náboj, ale aj pokojné rytmy, ktoré sa šíria dookola s radosťou, ktorú by ste od jazzu nemuseli celkom čakať. Nič, čo Barman robí, nie je nikdy nudné, no tento projekt sa rýchlo stal jeho najzaujímavejším a rovnako aj príjemným.
Pohoda je jedným z tých festivalov, kde samotní headlineri nie sú tým, čo sem ľudí priťahuje – mnohí sa každoročne vracajú kvôli rôznym pôžitkom, ktoré sa dajú nájsť vo všetkých kútoch areálu. Tento rok bol bohato zastúpený pop, keď vystúpili Jake Bugg, Solange a M.I.A. Pospevovanie prvého spomenutého je príjemné, ale podobne ako alt-J, nedokáže naozaj vyvolať žiadne napätie ani vášeň. Obaja interpreti hrajú bezpečne a stabilne, tak trochu nezaujímavo, a človeku sa z nich nerozbúcha srdce. To sa však určite nedá povedať o M.I.A., ktorá je na ostrom, prekypujúcom vrchole a ukáže sa v ohlušujúcom technicolorovom sete. Nastane mierny zmätok, keď po šantivej skladbe „Paper Planes“ asi 50 minút po začiatku koncertu ona a jej tím zmiznú a na scéne sa už neukážu. Ľudia sa navzájom pohľadom pýtajú „To je všetko?“, bez oficiálneho vyhlásenia, prečo neodohrala svoju pridelenú hodinu a pol.
Solange tiež odohrala iba hodinu, no kvôli lejaku šialených rozmerov a hrozbe bleskov, nie manierom divy, na ktorú sa čaká. Jej elegantný pop a moderné R & B je radosť počúvať, celá show je bohatá na detaily a má choreografiu. Všetci sú oblečení od hlavy po päty v žiarivej červenej a Solange sa so skupinou často presunie v rade do prednej časti javiska a predvedie presné elegantné tanečné kroky. Jej veľká sestra síce na niektorých svetovo najznámejších festivaloch dostáva hlavné sloty, ale Solange má prejav a hlas, ktoré zaručujú, že sa jej meno neobjavilo v hornej časti plagátov naposledy.
Udalosťou víkendu je však kapela, ktorá dlho a ťažko pracovala na tom, aby si vydobila svoju top pozíciu a momentálne sa vezie na vlne. Asi všetci súhlasia, že je to sobotňajší set, ktorý určite treba stihnúť: keď Future Islands nastúpia na scénu krátko po deviatej, zdá sa, že si ich prišla pozrieť polovica festivalu. V šantivom, radostnom 90-minútovom sete zmiešajú staré dobré hity ako „Tin Man“ a „Walking Through That Door“ s piesňami z tohtoročného albumu The Far Field, je to čistá indie-popová dokonalosť. Vďaka mnohým rokom stráveným na cestách sú dokonale zladení a ich piesne znejú ako na nahrávkach, nepočujete nič menej a nič viac. Naživo hrajú s ľahkosťou, bubnovanie Mikea Lowryho poháňa vystúpenie len o trošičku rýchlejšie ako v nahrávke. A, samozrejme, uprostred toho všetkého je frontman Samuel T. Herring. Zakráda sa pódiom, bije sa rukou do hrude a spieva zo srdca: všetky jeho tanečné pohyby sú precízne a presné a onedlho ho zaleje pot.
Je ťažké nebyť dojatý pri pohľade na more s tisíckami spokojných tvárí, ktoré sledujú, ako kapely robia to, čo je ich poslaním. Pohoda má výnimočný talent a poskytuje takýchto momentov viac ako väčšina festivalov, preto sa sem kapely a fanúšikovia každoročne vracajú. Keď sa zamyslíme nad hororovými príbehmi okolo britských festivalov Y Not a Hope and Glory, keď oba dopadli tak, že museli zrušiť nedeľný program, zdá sa, že príliš veľa organizátorov festivalov prestalo hľadieť na to, o čom to všetko je. Nie sú to peniaze. Alebo sláva. Alebo budovanie impéria. Je to o niekom ako Herring, kto so zdvihnutými rukami stojí na monitore, teší sa z davu a je šťastný z toho, že môže hrať, a rovnako sa teší aj publikum z toho, že toho môže byť svedkom. V tom momente nie je dôležité nič iné.